Dnes som si aj ja pripomenul 100 rokov od smrti Pavla Országha Hviezdoslava.
Citátom, ktorý je mne osobne spomedzi mnohých najbližší: „… lebo nie ten, kto v rozkoši
planúc žil, ale ten, kto tvoril a vytvoril, môže hovoriť, že žil!“
Ale aj inak.
Tvár básnika s tajomným úsmevom a dlhými fúzami som prvýkrát spoznal ako žiak v lavici
na základnej škole, ktorá nesie jeho meno. Jeho portrét visí vo vstupných priestoroch
Základnej školy P. O. Hviezdoslava aj dnes. Myslím si, že ho poznajú aj deti, ktoré ešte
o jeho poézii nič netušia, ale navštevujú Materskú škôlku na Sídl. P. O. Hviezdoslava.
Pamätám si Hviezdoslava aj ako záštitu recitačnej súťaže „Hviezdoslavov Kubín“, s ktorou
sme sa v detstve alebo mladosti, či už pozitívne, alebo negatívne, konfrontovali. A pamätám
si ho aj ako maturitnú tému, autora, ktorý nie je ľahko čitateľným autorom, ale učitelia
a profesori slovenského jazyka mi pomohli utvoriť si most k jeho dielam. S odstupom času
som aj ja ako učiteľ stál pred podobnou výzvou pred svojimi žiakmi.
Česť jeho pamiatke.
